Menu

Co je nového?

Hlúpi bieli muži

Sdílení
Pro lepší čtení

W. Shakespeare: Něco za něco

Divadlo pod Palmovkou

Reklama

Réžia Jan Klata

Pre koho je morálka? Pre právnikov a sudcov, nových kňazov, ktorý opakovane nanovo definujú dobro a zlo? Zákon odvety, ktorý je akoby ústrednou témou Shakespearovej hry nachádzame v starozákonných knihách Exodus a Levitikus. Toto tvrdé pravidlo bolo akýmsi usmernením pre sudcov, nie však pre súkromné osoby. Ak malo dôjsť k odplate, vyžadovalo sa riadne obžalovanie.

Aký je náš androcentrický svet? Dominuje v ňom predovšetkým rebríček vyprázdnených hodnôt mužskej prázdnej identity. Ten stotožňuje najvyššie stupne dosiahnutia maximálne možného v moci, peniazoch a sexe. Režisér inscenácie Jan Klata inscenuje toto nadčasové posolstvo Shakesperovej  hry prostredníctvom viacvrstevnatej divadelnej koláže. Skladá ju predovšetkým z výnimočnej atmosférotvornej hudobnej zložky, minimalistickej scénografie, výraznej pohybovej štylizácie, významovo nasýteným výtvarným riešením kostýmov.  Vnútornú bohatosť inscenácie podporuje tiež kombináciou výrazných emocionálnych poryvov, chladným neraz cynickým nadhľadom, odstupom hercov od stvárňovanej postavy.

Osobitú javiskovú výpoveď podporil tiež výtvarné riešenie scény. Je minimalistická dominuje jej vyvýšené javisko – ústredný hrací priestor, na oboch jeho stranách i vzadu sa nachádza akoby deravý priestupný plot, ktorým sa môžu postavy slobodomyseľne vstupovať i odchádzať z javiska. Vzadu sa nachádza  jednoduchý náznak východnej stavby brány, ktorá vedie do chrámu, na nejaké posvätné miesto.

Precízne a systematicky mixovanej divadelnej koláži dominovali tiež herecké výkony. Svojou podmanivosťou diváka uchvátili nielen protagonisti, ale aj zdanlivo menšie postavy. Ich vzájomné prestupovanie časté zvýznamňovanie tých akoby menej nosných prirodzene otvárali možnosti javiskovej interpretácie. Herecké kreácie Jána teplého (Angelo) a Terezy Dočkalovej (Isabela) boli vnútorne členité bohato štruktúrované.  V Dočkalovej Izabele uchvacovala a rezonoval takmer prirodzená sugestivita s akou mladá novicka  výraznou štylizáciou pohybu, gest, hlasu sprítomnila v prvej časti podporená aj hudbou zvýraznený emocionálne naplnený duchovný extatický zážitok. V tejto scéne sa dostala do pomyselného tranzu a okúsila extázu z božieho dotyku. Javisková sugestivita tohto výstupu pôsobila natoľko sugestívne, podmanivo, priam opojne či až nepatrične drasticky až obludne. Divák nemiestne s úsmevom zapochyboval pod akým vplyvom podporných stimulov hmotnej a či duchovnej povahy, keď neovláda svoje telo. Taktiež Plachého Angelo bol strhujúci najmä v dvoch výstupoch. Boli to chvíle keď kreoval svoju postavu prirodzene, nenúteným , ale presným gestom, emóciou, nadhľadom i štylizovaným pohybom. V decentných nuansách  sugestívne vytvoril obludnosť  toho, čo s človekom  spraví nespútaná a neukojená moc sexuálnej túžby.  Tá stimuluje ľudské ego do výbuchu pripomínajúceho štiepenie atómového jadra. Mohli by sme snáď povedať, že v takej chvíli padajú libanonské cédra, ako prach vo vetre sa rozplynú všetky morálne pravidlá a zásady. Rovnako aj  staršiu generáciu reprezentujúci Jan Vlasák (Knieža) s nadhľadom, ironickou hravosťou turbulentne preskakoval do svojich rozličných úloh- raz knieža inokedy ctihodný priam múdry mních. Vytvoril v inscenácii svojrázny portrét bezcharakterného strážcu zákonov, ktorý rád skúša , súdi, vyslovuje verdikty, kladie nehorázne morálne imperatívy, poťahuje pomyselné nitky osudu , aby sa na záver odkryl v celej svojej morálnej kniežacej nahote. Hravú  interpretáciu vložili tvorcovia  tiež do postavy Claudia (Jan Hušek). Spočívala predovšetkým v strohosti a výstižnosti jeho kostýmu. Metaforicky celou svojou vonkajškovosťou odkazoval na hlavného hrdinu zo seriálu Baywatch – Pobrežná hliadka. Po javisku sa neraz štylizovane pohyboval sťaby behal po pláží alebo rozrážal morské vlny. Táto štylizovanosť zároveň definovala jeho ľahkovážny, povrchný a nezodpovednú bezvzťahovosť k druhému pohlaviu, ktorá sa orientuje na okamžité naplnenie sexuálnej túžby. Popri hlavných postavách v kontexte javiskového diela zarezonovali tiež výstupy elegantného transvestitu v minišatách, ktorý je prevádzkovateľom najstaršieho remesla na svete. Obhajoba jeho slobodného podnikania zarezonovala vo výrazovom tanci podporenom skvelou hudbou a prácou so svetlom.

Scénické riešenie bolo síce minimalistické, chcelo spredmetniť na každom kroku prítomné nástroje mučenia, ktoré sa v jednom zo záverečných výstupoch, keď si oklamaný Angelo „užíva“ sex tiež ako násilný nástroj moci muža nad ženou. Všetky nástroje mučenia sa nachádzajú umiestnené v otvoroch na vyvýšenom javisku jednoduché mechanické ovládanie razom vytvára ďalšiu mučiareň. Nevedno prečo, ale vo viacerých výstupoch herecká práca s týmito mechanizmami mučenia pôsobila viac ako ťažkopádne, miestami neúnosne pre dramatickú situáciu zdĺhavo. Pôsobilo to až retardujúco na temporytmus daného výstupu. Dynamika inak rytmicky presvedčivej inscenácie akoby v týchto okamihoch haprovala.

Vo výtvarnom riešení kostýmov zaujali jedinečné čierne futbalové štucne, ktoré mala na nohách navlečené Isabela. Zdanlivo nepatrný detail, akým tvorcovia naznačujú, že skoro  všetko  aj skutočnosti duchovnej povahy v zmaterializovanom svete dneška odvodzuje svoje oprávnenie na jestvovanie takmer od športového výkonu. Akoby nám kdesi z minulosti vyvolali tiež myšlienku bývalého šéfa svetového olympijského hnutia, že šport je jediná alternatíva, ktorá dokáže nahradiť ľudskú potrebu náboženstva.

V Shakespearovej hre i v divadelnej inscenácii je najväčším deliktom sexuálna nezdržanlivosť, bez ohľadu na to, či je dotyčný za „následky“ svojho konania vziať zodpovednosť. Zaznievajú tu viaceré narážky spojené s týmto fenoménom. Sú však primerane a decentne votkané do jazyka, ktorý akoby sa pohyboval na tenkej hrane ironicky dávkovanej hravosti vytvárajúcej erotické napätie, ktoré však nekončí vo vulgárnosti ani v obscénnosti.

Nádherný obraz prameniaci z poznania súčasnej spoločnosti vytvára režisér Klata vo chvíli, keď sa rozhoduje Claudiovom živote a smrti. Z ničoho nič sa na javisku ako morský príboj vyhupne masa neindividualizovaných bytostí. Sú oblečení do bežných šiat našich súčasníkov. Tento dav sa vehementne hlási o slovo a svojím „názorom“ zbanálňuje danú hraničnú situáciu. Nemenní z davu sú názorovo flexibilný raz presviedčajú o smrti ako o najlepšej možnosti, vzápätí ich nejaký mníšsky táraj presvedčí o opaku.

Čím je divadelná inscenácia Něco za něco strhujúca? Sémantickým gestom, ktoré sprítomňuje závažnú skutočnosť, že súčasná spoločnosť bez morálky rada stavia priam barikády pre bezmenný dav sudcov z ľudu. Výrazne z nej zaznieva tiež  posolstvo o svete, kde je neustále spredmetňovaná žena, môže byť len sväticou alebo neviestkou. Jedno i druhé svoju identitu bezprostredne čerpalo zo základných hodnôt hlúpych bielych mužov. Záverečný akord inscenácie má frapujúcu  i iritujúcu silu. V ňom najväčší ľahtikár a bezcharakterný huncút Knieža sa postupne vyzlečie z krásnych snehobielych šiat a parochne. Pretŕča sa pred Isabelou len vo svojich luxusných boxerkách. Na ich prednej strane je nápis AMOR a na zadnej ROMA. Malý detail, ale v ňom tiež pôsobivá metafora o páde demoralizovaného rímskeho impéria. Knieža sa usalaší na podlahe do takmer senátorskej pózy a chlipne si premeriava i zvádza oproti stojacu Isabelu. Ona v tom okamihu vybuchne do miestami až zúrivého náreku i výkriku. Plače nad skazeným svetom, kde jej vari neostáva nič iné, len pokloniť sa zlatému teľaťu – moci, sexu a peniazom…

Martin Timko

 

 

Napište váš názor

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

Přidat na Seznam.cz
Top